Dnešný príspevok bude venovaný téme emócií u detí a tomu, ako môžeme deťom pomôcť pri prežívaní náročných chvíľ, ktoré sú často sprevádzané všakovakými emóciami. Veľa z nás v detstve počúvalo vety typu: „Už si veľký na to, aby si plakal.“ „Silné dievčatká ako ty, neplačú.“ „Neboj sa toho!“ „Okamžite prestaň kričať a búchať!“ a pod., ktoré v nás formovali pocit, že emócie ako sú smútok, strach či hnev nie sú od okolia prijímané a potrebujeme ich potláčať. Ako tak dospievame, často si uvedomíme, že aj tieto emócie, často škatuľkované ako „negatívne“, sú súčasťou ľudskej emotivity a mali by sme sa naučiť akceptovať ich, prežiť ich a vysporiadať sa s nimi – je to však celkom náročná úloha. Vieme byť však pre naše deti, v plnení tejto úlohy, veľmi nápomocní a to rôznymi spôsobmi.

Keď si dieťa uvedomí, že jeho emócia je v poriadku, je namieste a nemusí sa za jej prežívanie cítiť previnilo, môže to veľmi pozitívne ovplyvniť proces jej akceptácie. Vetami typu: „Vidím, že ti je z toho smutno, naozaj je to ťažká situácia.“ alebo „Asi ťa to nahnevalo, že sme už museli z ihriska odísť.“ a pod., vieme dieťaťu pomôcť emóciu pomenovať a zároveň potvrdiť. Rovnako mu môže pomôcť zdieľanie našej skúsenosti alebo mu môžeme povedať, že aj my sme z tejto situácie smutní. Ak sa na dieťa v týcho situáciách napojíme, jednoducho prídeme na to, čo by potrebovalo alebo nám to samo povie – niekedy stačí objatie, inokedy chce dieťa priestor pre seba alebo sa chce zahrať. Takáto interakcia medzi dieťaťom a rodičom upevňuje vzťahovú väzbu a pomáha porozumieť zložitému, no krásnemu a potrebnému, svetu emócií.