Vidieť deti smutné a počuť ich plakať pre nás, dospelých, často nie je ľahké a príjemné. Nechceme sa na ne pozerať, keď je im ťažko, čo je prirodzené.
Avšak smútok je jedna z emócií, ktorú je dôležité akceptovať.
Často sa s dobrým úmyslom snažíme utešiť svojich blízkych, keď sú smutní slovami:

“Nebuď smutná/ý. To nič nie je. Kvôli tomu sa neoplatí plakať.” a pod.

No naše skúsenosti väčšinou potvrdzujú to, že v čase, keď nám je ťažko, či už v detstve alebo dospelosti, je pre nás užitočnejšie, ak nám naši blízki dovolia prijať aj prežívanie ťažkých, často nepríjemných, emócií.
Alebo ak tu pre nás len tak sú – bez nutnosti zásahu.
Ak nám pomáhajú akceptovať smútok ako prirodzenú emóciu, ktorú je ľudské prežívať.

Využime najbližšiu príležitosť na akceptáciu smútku a odstigmatizujme ho od nálepky “negatívna emócia”.