V príspevkoch zameraných na komunikáciu s dieťaťom sa vám pokúsime priblížiť časté situácie, ktoré vznikajú v každodenných interakciách s cieľom zdôrazniť, že aj malé zmeny v zdanlivo banálnych rozhovoroch s deťmi môžu viesť k budovaniu pevnejšieho a bezpečnejšieho vzťahu a mať pozitívny efekt na vývin osobnosti či vzťahovej oblasti dieťaťa.
“Mami… ale prečo?” pýtalo sa dieťa.
Matka odpovedá: “Lebo som povedala.”
Ako na vás pôsobí takáto odpoveď? Na mňa to pôsobí dosť mätúco a nemám pocit, že je to odpoveď na danú otázku, ktorá od dieťaťa prichádza. Na druhej strane chápem, že to zdanlivo nekonečné pýtanie sa – Mami, ale prečo? A prečo to tak je? Prečo nemôžem? Prečo už ideme? – niekedy prosto neustojíme a trpezlivosť nám klesne natoľko, že skĺzneme do pozície rodiča ako vševediacej autority s nespochybniteľnými názormi.
Čo možno pri “prečo-otázkach” robiť, aby sme nimi posilňovali vzťah s dieťaťom, rozvíjali jeho poznávanie a nevytvárali strach a neistotu?
Vysvetliť – ak určíme hranicu, snažme sa ju dieťaťu vysvetliť, podložiť svoje “nie”.
Uistiť sa, že dieťa rozumie určenej hranici – opýtajme sa dieťaťa, ako rozumie tomu, že napr. už je čas ísť z ihriska domov: “Rozumieš tomu, prečo už odchádzame?”
Hľadať kompromis – sú viaceré situácie, ktoré dovolia tvoriť kompromisy, zosúladiť návrhy rodiča aj dieťaťa, pričom zachováme hranice a žiaduci výsledok. Je dôležité si uvedomiť, že to neznamená povoliť, ustúpiť, urobiť to, čo chce dieťa, lebo sa nám to už nechce počúvať.
Existuje určite ešte mnoho spôsobov, alternatív, odpovedí, ktoré v danej situácii možno použiť, som si istá, že poznáte iné vhodné spôsoby komunikácie s vašim dieťaťom. Čo však považujeme za dôležité je snažiť sa porozumieť túžbam dieťaťa, validizovať jeho emócie a komunikovať s ním.
Ak máte iné nápady, ako možno v podobných situáciách reagovať, sem s nimi !