Cesta k mentálnemu zdraviu

Každý za život zažije úzkosť alebo depresiu

12.júna 2022
Duševné zdravie

Dva roky pandémie, strach z neznámej choroby, správy o počte mŕtvych, práca z domu, online vyučovanie… To všetko prinieslo do našich životov veľa emočného diskomfortu. Navyše, aktuálne sme už viac ako tri mesiace v zajatí vojnových udalostí na Ukrajine. Odborníci zaoberajúci sa duševným zdravím bijú na poplach – pacientov pribúda, no lekárov, psychiatrov ubúda. O tom, čo trápi Slovákov a prečo čoraz viac vyhľadávajú pomoc špecialistov, aj o tom, prečo by sme nemali brať na ľahkú váhu signály avizujúce duševný problém, sme sa rozprávali s primárkou Psychiatrickej kliniky LFUK a UNB Luciou Žlnayovou.

Čo sa deje s naším duševným zdravím za posledné roky?

Viac rezonuje uvedomenie si vlastnej smrteľnosti a to, že život nie je ľahký. Máme dostatočné informácie zo štúdií, aké následky mal covid a s ním spojená osamelosť. Izolovanosť zvyšuje riziko psychických a aj telesných porúch. Rodiny začali tráviť spolu väčšinu času, na čo sme neboli zvyknutí. Vo veľa prípadoch sa objavili komunikačné problémy a spolu s nedostatkom osobného priestoru viedli k nepohode, ako i k zvýšenému výskytu duševných porúch. Objavuje sa viac úzkostí zo sebasledovania, strachu z ochorenia, pretože ľudia buď sami ochoreli na covid, alebo mali niekoho blízkeho, kto možno skončil v nemocnici alebo aj zomrel.

„Izolovanosť zvyšuje riziko psychických a telesných porúch.“

Cítite v ambulancii nárast ľudí, ktorí vyhľadajú pomoc odborníka?

Áno, oveľa viac ľudí hľadá pomoc i v našej ambulancii. Môže to mať súvislosť s pandémiou a vojnou na Ukrajine, ale aj s tým, že lekárska starostlivosť hradená cez poisťovňu začína byť nedostupná. Ambulancie psychiatrov sú preplnené, ľudia dostávajú neskoršie termíny.

S akými najčastejšími problémami za vami ľudia prichádzajú?

Medzi najčastejšie problémy, s ktorými k nám ľudia prichádzajú, patria úzkosti a depresie, užívanie alkoholu alebo iných návykových látok. Ide o príznaky porúch, ktoré často vznikajú ako reakcia na to, že človek nenapĺňa nejaké očakávania. Môžu to byť vlastné predstavy o svojom živote alebo očakávania okolia, „normy“ spoločnosti – napríklad, čo by som v istom veku mala dosiahnuť, vlastniť, robiť… Či sa u  človeka rozvinie úzkostná, depresívna alebo iná porucha, často závisí od toho, aké má schopnosti vyrovnať sa so stresom a aké má zázemie.

„Stresovú reakciu môže spustiť aj telesný pocit.“

Kedy sa zväčša objavujú prvé príznaky?

Príznaky nepohody, stresovej situácie sa objavujú hneď, ako sa takáto situácia vyskytne. Podstatné je, či sami vnímame signály svojho tela a psychiky, keď niečo nie je v poriadku, a ako na ne reagujeme. Či situáciu riešime napríklad oddýchnutím si, zdôverením sa niekomu, alebo si napríklad únavu a podráždenosť nevšímame, príznaky podceňujeme s komentárom – veď to má každý v tejto situácii, musím vydržať, oddýchnem si, až keď dosiahnem, čo chcem.

Počas pandémie sa ľudia skutočne prehnane sledovali - či dobre dýchajú, ak niekto v blízkosti zakašľal, báli sa, či sa nenakazia covidom, merali si oxymetrom saturáciu... Mohlo byť aj toto spúšťačom úzkosti?

Zlá skúsenosť, či už reálna, ktorá sa stala nám alebo niekomu inému, mení naše správanie. Začneme sa sami viac sústrediť na signály súvisiace s ohrozením, a to z dôvodu, že všeobecne chceme byť pripravení, keď sa ohrozenie znovu vyskytne. Je to prirodzená reakcia nášho organizmu na zachovanie života. Ale ak sa človek začne sledovať vo zvýšenej miere, môžu sa u neho objaviť úzkosti, paniky, alebo sa môže rozvinúť úzkostná alebo depresívna porucha. Pod panikou máme na mysli vystupňovanú úzkosť, vystupňovanú stresovú reakciu, ktorá vzniká náhle, akoby z ničoho nič, často v pokoji. Hoci sme kultúrne vyspelí, pri reakcii na nebezpečenstvo sme biologicky, jednoducho povedané, na úrovni neandertálcov. Naše reakcie, zodpovedné za to, aby sme prežili, sa nachádzajú v starých mozgových štruktúrach. Tam sa to všetko začína. Odpoveď na reálne nebezpečenstvo je vystupňovaná, prehnaná stresová reakcia.

Môžete to prirovnanie k neandertálcovi trochu viac vysvetliť?

Pri odpovedi na závažný, nebezpečný podnet reagujeme tou istou stresovou reakciou ako kedysi neandertálci. Táto stresová reakcia slúži na zachovanie života. Dajme si príklad: kedy bol v strese neandertálec? Keď niečo lovil, prípadne niečo alebo niekto lovil jeho. A táto stresová reakcia mu pomáhala, aby prežil. Aby mal silu utekať alebo bojovať. Ak náš mozog vyhodnotí niečo ako život ohrozujúci podnet, spúšťa sa v mozgu tá istá stresová reakcia. Ale my zvyčajne neutekáme ani nebojujeme. Rovnako nebezpečná môže byť pre nás myšlienka, pocit, správa v televízii, ktorá stresovú reakciu spustí. Uvedomíme si napríklad, že sa nám zle dýcha, trasieme sa, chvejeme, máme pocit ľadových rúk alebo kŕče, divné pocity okolo žalúdka, točí sa nám hlava.

Ale my sme vyspelejší ako neandertálci a vieme si mnohé javy reálne vysvetliť...

Mnohé situácie si vieme reálne v pokoji vysvetliť. Akonáhle náš mozog vyhodnotí podnet ako život ohrozujúci, aktivujú sa priamo štruktúry v mozgu, ktoré spúšťajú stresovú reakciu na zachovanie života. Tieto štruktúry nevyhodnocujú, či je tento podnet reálny – napríklad či na mňa práve niekto útočí, alebo mám myšlienku, obavu, čo keď ma niekto v noci prepadne. Stresovú reakciu môže spustiť aj telesný pocit, napríklad búšenie srdca, keď má niekto nepríjemnú skúsenosť – vlastnú alebo vo svojom okolí – s chorobou srdca.

Ako pomôcť človeku, aby sa nezľakol príznakov, aby predišiel panike?

Zvyčajne sa nezľakneme alebo nás vystrašia menej príznaky alebo situácie, ktoré poznáme, kde vieme predvídať ich priebeh a poznáme vlastné schopnosti, ako sa vyrovnáme so situáciou. Základom je edukácia. Pacientom vysvetľujeme, čo vlastne panický záchvat je, aké sú jeho jednotlivé prejavy v rovine emočnej, myšlienkovej, telesných príznakov a v správaní. Rovnako vysvetľujeme, čo môže pomôcť. Lieky pomôžu upokojiť emočné prejavy ako úzkosť, strach a zmierniť telesné príznaky. Nezmenia však naše myslenie, ako ohrozujúcu situáciu vyhodnocujeme a ako konáme. Tu je potrebná psychoterapia, minimálne naučiť sa základné stratégie, ako upokojujúce dýchanie, odpútavanie pozornosti. Keď prichádza panika, je dôležité sústrediť sa na svoje dýchanie, spomaliť jeho frekvenciu, napríklad na tri doby nádych do brucha, chvíľu dych zadržať a na tri doby vydýchnuť. Ak mám tendenciu reagovať úzkostne alebo stavmi paniky, je dobré si takéto dýchanie nacvičiť.

Aký je rozdiel medzi úzkosťou a depresiou?

Úzkosť a depresia sú nepríjemné emočné stavy. Depresívna nálada sa prejavuje chorobným smútkom, je sprevádzaná spomalením, zníženou aktivitou, pocitmi beznádeje, zníženým sebavedomím. Pri úzkosti dominuje nepríjemný pocit, tieseň sprevádzaná telesnými príznakmi a často i nepokojom. Ako tretie máme stavy, keď je dominantný telesný príznak. Človek potom chodí po lekároch, ktorí ho vyšetria a  povedia, že napríklad srdce, žalúdok máte v poriadku, nie je dôvod, aby vás niečo bolelo, niečo nefungovalo. A za bolesťou môže byť psychika. Dominujúce telesné príznaky sa často vyskytujú u ľudí, ktorí si nepripustia psychickú slabosť. Ak sú z rodiny, kde sa o slabosti alebo pocitoch nehovorilo, tak psychika reaguje na záťaž práve cez ten telesný príznak.

Z čoho vzniká duševná porucha?

Určite nevzniká z ničoho nič alebo z reakcie na jeden veľký stres. Nemáme dramatický nástup chorôb len kvôli covidu alebo len kvôli vojne na Ukrajine. Väčšina duševných chorôb vzniká, keď zažívame dlhodobý nízkoprahový stres a naša duša cíti, že niet úniku zo situácie. Tento stres môže byť úplne obyčajná vec, napríklad, že sa človek príliš naháňa. Pracuje 10 – 12 hodín denne, cíti, že nestíha, a zanedbáva oddych, rodinu, koníčky. Alebo má problematické vzťahy v rodine a trápi sa. A zároveň si hovorí, že tak žijú mnohí v jeho okolí. A tak svoje správanie alebo situáciu nemení. A prichádza reakcia – nenápadne sa začne rozvíjať napríklad úzkostná alebo depresívna porucha.

„To, že niekto cití úzkosť alebo depresiu neznamená, že je psychicky chorý.“

Dokáže ju človek odhaliť skôr, než sa rozvinie?

Človek zvyčajne cíti, že sa niečo deje. Môže pozorovať že horšie spí, je podráždený, nesústredí sa. Ale obyčajne je to tak, že sa tvárime, že to nič nie je, veď všetci okolo sú napätí, nervózni, majú obavy, čo bude. Prichádza to veľmi nenápadne.

Čo vlastne duševná porucha znamená významovo?

Duševná porucha je stav, ktorý významne negatívne ovplyvňuje osobné a sociálne fungovanie jedinca a jeho celkové prežívanie života. To, že niekto cíti úzkosť alebo depresiu, ešte neznamená, že je psychicky chorý. Každý z nás za život zažije úzkosť alebo depresiu. Na to, aby mal človek psychiatrickú diagnózu, stanovenú konkrétnu duševnú poruchu, je potrebné, aby boli splnené určité kritériá, čo sa týka jednotlivých príznakov, ďalej sa tieto príznaky musia vyskytovať určité obdobie a musia mať závažný vplyv na fungovanie jedinca.

Kedy teda treba prísť za odborníkom?

Vtedy, keď tieto príznaky už zasahujú do bežného života. Napríklad v noci opakovane nespím a cez deň som unavená, nesústredím sa, nedokážem efektívne pracovať, som podráždená, ľahko sa rozplačem. Alebo mám také úzkosti alebo paniky, že sa začnem niektorým situáciám vyhýbať – napríklad cestovaniu v MHD, nakupovaniu, kontaktom s ľuďmi. Ak ten príznak začne vplývať na moje správanie a v niečom ma obmedzuje, tak už je veľké riziko, že ide o duševnú poruchu.

Ešte v nedávnej minulosti bolo tabu hovoriť o duševných poruchách. Ľudia to považovali za hanbu. Dnes čoraz viac aj známych osobností priznáva depresie, panické poruchy a podobne. Vnímate to aj vy tak, že sa mení myslenie ľudí v tomto smere?

Vidíme to na tom, že prichádza viac ľudí s už miernejšími prejavmi porúch. Nesnažia sa príznaky skrývať, dokiaľ to ide, ale otvorene o  nich hovoria. A  hovoria i o tom, čo môže byť toho príčinou. Napríklad, že toľko nestíham, že okrem covidu a vojny na Ukrajine je tu dlhodobo tlak dnešnej doby, čo všetko mám mať, ako mám žiť. Netreba sa hanbiť si priznať, že neviem, či sú to moje hodnoty, či to dosiahnem. Ak si toto človek uvedomí, potom je veľká šanca, že sa duševná porucha úplne nerozvinie alebo sa skoro upraví.

Na začiatku ste spomínali, že do ambulancie čoraz viac prichádzajú ľudia, ktorí majú problémy s alkoholom. Alkoholici pritom neradi priznajú svoju závislosť. Mení sa ich postoj v tomto smere?

Vďaka osvete o rizikách pitia alkoholu prichádza i na liečbu závislostí časť pacientov skôr, keď ešte nie sú u nich prítomné negatívne dôsledky pitia ako napríklad strata práce, rozpad rodiny alebo zdravotné problémy. Nadmerná konzumácia alkoholu je u nás spoločensky akceptovaná. Mnohým slúži alkohol ako únik z nepríjemnej situácie. Často, keď má žena úzkosť, tak si poplače, porozpráva sa alebo si dá tabletku, keď má úzkosť muž, dá si panáka na guráž. Len ak je tých panákov veľa a často, môže sa rozvinúť závislosť. Nekritickosť k svojmu pitiu je príznakom choroby. To či problém s alkoholom mám alebo nemám, môžem sledovať i tým, či nestrácam kontrolu v pití, nevypijem viac, ako som chcel, ako často pijem…

Mnohí prišli počas pandémie o prácu. Je to zrejme tiež jeden z častých spúšťačov úzkostí a depresií...

Strata zamestnania je významná stresová situácia nielen v súvislosti s pandémiou. Máme v starostlivosti veľa mužov v  strednom a vo vyššom veku, ktorí prídu o prácu z dôvodu, že tu je mladšia generácia, ktorá je výkonnejšia. Iní pracujú, ale trpia úzkosťami alebo depresiou z toho, že vnímajú mladšiu generáciu ako ohrozenie, zvyšujú sa nároky v práci.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí cítia, že niečo nie je v poriadku s ich duševnou pohodou?

V  prvom rade zastaviť sa a pýtať sa samých seba: čo sa so mnou deje? Ako sa starám o svoje základné potreby? Stačí si odpovedať, či spím dostatočne, osem hodín priemerne, ako sa stravujem, či pijem dostatok tekutín. Toto považujeme za základ. Potom si treba uvedomiť, ako to mám so vzťahmi – v rodine, ale aj medzi priateľmi, susedmi. Je potrebné mať niekoho, s kým môžem zdieľať svoje starosti. Ďalej, aké sú moje hodnoty, ciele, ako ich napĺňam. Ako pomôcka mi slúži napríklad tzv. Maslowova pyramída – hierarchia základných potrieb, ktorú definoval americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943.

Kedysi boli ľudia zdielnejší, dnes už oveľa menej. Je aj preto dnes toľko duševných porúch?

Dôverné vzťahy, možnosť zdieľania starostí a problémov, patri medzi podporujúce a ochranné faktory pri záťaži. Predtým nebola televízia, mobily a ľudia všetko zdieľali medzi sebou. Podnety z  rôznych médií nás odvracajú od hlbších vzťahov nielen v  rámci rodiny a priateľov, ale hlavne od seba. Sme zamestnaní sledovaním druhých, a nemáme čas na seba, na zamyslenie sa nad tým, ako sami žijeme, akými potrebami sa riadime, koho očakávania napĺňame. Duševná porucha teda môže byť dôsledok toho, ako žijeme.

Rodí sa človek s predispozíciou na psychické poruchy?

Samotné predisponujúce faktory nestačia, aby sa vyvinula duševná porucha, pripravujú však podmienky na uplatnenie ďalších faktorov. Patrí sem napríklad genetická záťaž. Keď obaja rodičia pijú a mladý človek začne veľmi skoro s konzumáciou alkoholu, je veľké riziko, že sa u neho rozvinie závislosť od alkoholu. Veľmi podstatná je vzťahová väzba, rané zážitky. Či svet, v ktorom dieťa vyrastá, vníma ako podporujúci, istý, alebo ako neistý, nepredvídateľný. To zažívame v ranom veku pri svojich rodičoch, ktorí nám dajú emočné zázemie, podporu a hranice. V ďalšom období je dôležitá všeobecná osobná skúsenosť so zvládaním záťaže.

Čo konkrétne je rozhodujúce pre spustenie duševnej poruchy?

Na spustenie duševnej poruchy vplýva vzájomná interakcia predisponujúcich faktorov (genetickej záťaže, ranej skúsenosti) a konkrétneho stresového faktora. Napríklad máme dvoch jedincov s rovnakou genetickou predispozíciou na dševnú poruchu. Jeden vyrastal v podporujúcom prostredí, s istými hranicami, a naučil sa, že keď je stres, problém, situácia sa rieši. Druhý vyrastal v rodine, kde stres znamenal pre celú rodinu katastrofu. Bol tam krik, všetko bolo neriešiteľné. Ak sa títo dvaja jedinci ocitnú v  rovnakej situácii, napríklad stratia prácu, ten prvý, ktorý pochádza z  podporujúceho prostredia a je naučený veci riešiť, pravdepodobne situáciu zvládne lepšie ako ten druhý. U druhého je vysoká šanca, že sa u neho rozvinie duševná porucha.

Platí teda, že krásne detstvo zaručí absenciu psychických porúch v dospelosti, a naopak – zlé zážitky z detstva znamenajú problémy v neskoršom veku?

To, či je naše detstvo krásne, často odráža naše subjektívne cítenie. Navonok môže rodina pôsobiť usporiadane, podporujúco, ale keď je zameraná na výkon a prezentáciu, tak to je tiež veľmi rizikové prostredie. Ak človek prichádza z nežičlivého prostredia, je viac citlivý na stres a má väčšiu šancu, že sa mu rozvinie úzkosť alebo depresia. Mnohé vzorce sa opakujú po generáciách. Ak bol v rodine agresor, alkoholik, dcéra si často vezme takého muža, aký bol otec. Je to preto, lebo je naučená, že to do vzťahu patrí a nezachytí signály, že toto nie je normálne. Naopak, ak by bola z inej rodiny a partner by na ňu dvakrát zakričal, povie si dosť, určí hranice, a ak sa nedodržia, vzťah ukončí.

Súvisia depresie s počasím?

Jarné a jesenné obdobie je rizikové pre rozvoj depresie a pozorujeme vyšší výskyt depresií.

„Jarné a jesenné obdobie je rizikové pre rozvoj depresie.“

Na koho sa môže človek obrátiť, ak má úzkostné či depresívne stavy?

Často je dostatočné už spomínané zdieľanie problému s niekým, komu dôverujeme, kto nám je schopný poskytnúť bezpečie a podporu. Určite má význam ísť k všeobecnému lekárovi, ktorý predpíše po zvážení lieky na upokojenie, a hlavne človeka vyšetrí, či sa na zhoršení psychiky nepodieľajú i telesné problémy. Rovnako je vhodné, aby stav posúdil psychiater, ktorý odporučí farmaká alebo psychoterapiu. Paralelne má význam hľadať iné informácie o zvládaní záťaže a duševných poruchách cez odborné zdroje alebo občianske združenia, ktoré sa tejto problematike venujú.